VII
Kto sídli v citadele
Ešte raz sa ohliadol za jediným domom v šírom Razh’Khulluphe, nad
ktorým nezvíťazila temnota, a vydal sa späť k mostu na severný breh
Beg Muhalu. Ezilovi Ekhlinovi prisľúbil, že Svetlo Ygelivov nezničí, aj keď
legende o úlomku duše nejakého dávneho boha veľmi neveril.
Neistým krokom sa blížil k miestu, za ktoré sa
predtým neodvážil. Videl, ako sa tma pred ním zhmotňuje do amorfných tvarov.
Namieril na ňu horiacu čepeľ Durgindu a pomaly bodol. Na tom mieste sa
akoby rozostúpila a ozvalo sa niečo ako tlmený výkrik. Dlaňou ľavej ruky
podvedome chytil Fírituevu a predieral sa vpred.
Niekde uprostred mosta odpor poľavil a tma sa
začala meniť v ponuré šero, v ktorom po chvíli dokázal rorzoznávať
letmé obrysy.
Po stranách uvidel mĺkve postavy obrovitých kamenných
strážcov a desiatky siah pred ním sa vypínali siluety vysokánskych domov
a veží severnej časti Razh’Khulluphu. Medzi nimi sa až k citadele na
opačnom konci tiahlo asi míľu dlhé námestie.
Ako sa blížil ku koncu mosta, uvidel po jeho stranách
čosi ako dvojicu vysokých stĺpov. Keď ich však videl o čosi zreteľnejšie,
začínal chápať, že je to niečo úplne iné. Opäť ho naplo, no tentoraz s tým
dáka kliatba nemala pranič spoločné.
Široké drevené stĺpy mohli byť vysoké ako mestské
hradby a od päty po vrchol boli zaplnené ľudskými telami, pribitými dlhými
klincami dole hlavou. Boli namodralé a bez pochýb mŕtve už niekoľko
týždňov. Na niektorých sedeli krkavce a dlhými zobákmi z nich vytrhávali
kusy hnijúceho mäsa.
Keď zišiel z mosta, uvedomil si, že podobnými,
len menšími stĺpmi je zaplnené celé námestie. Tiahli sa pozdĺž neho
v troch radoch. Mŕtvych museli byť stovky, ak nie tisíce. Zanedlho však
uvidel aj prvé živé postavy, ktoré mátožne kráčali smerom k veľkej stavbe
uprostred námestia. Faldhar usúdil, že to musí byť chrám kedysi zasvätený jednému
z mŕtvych bohov.
Myšlienkami zablúdil k tomu, čo o Svetle
Ygelivov hovoril Ezil Ekhlin. Ak to bola naozaj pravda, potom tu možno šlo
o ďaleko viac, než len o záchranu ľudských životov. Pokiaľ Stavitelia
nebeských miest skutočne verili, že ten artefakt dokáže vzkriesiť ich boha,
potom táto udalosť ďaleko presahovala celé ľudské dejiny a možno aj ich
vlastnú budúcnosť.
Bohovia ľudí zomierali už niekoľko storočí a nik
nechápal, aká sila za tým stojí. Ich miesta postupne zapĺňali noví bohovia –
nehmotní, no podľa ich vierozvestcov a vyznávačov o to mocnejší. Podaktorí
stále verili, že sa starí bohovia znovuzrodia na konci sveta alebo že
v skutočnosti nikdy neumreli a všetko to bola len skúška viery. No
ako plynul čas, upadali mŕtvi do čoraz väčšieho zabudnutia a nádej
v ich vzkriesenie upadala spolu s tým. Možno kedysi čosi podobné
zažívali aj Ygelivovia.
Nakoniec sa dostal až k chrámovým dverám. Než
však vstúpil, všimol si na nich červený nápis v ygelivčine. Nemal pochýb,
že farbou bola ľudská krv.
Šlo o rovnaký podivný dialekt, ktorým predtým
hovorili hlasy v jeho hlave, keď sa prvý raz pokúšal prejsť mostom na
severný breh. Predsa sa však pokúsil o preklad a vyšlo mu toto:
Aj svetlo umrie, keď plamene sú slabými
a mŕtvi bohovia budú navždy mŕtvymi.
Napokon sa odhodlal a vošiel do chrámu, okolo
ktorého sa medzičasom zhlukla asi stovka mĺkvych postáv.
Čakal, že tam nájde Ag’híza, no miesto neho bola
k protiľahlej stene pripútaná akási obrovitá skulptúra pripomínajúca
človeka. Keď k nej podišiel bližšie, zistil, že je zošitá z desiatok
rozštvrtených tiel – ľudské ruky boli drôtom pospájané v ruky tej obludy
a podobne to bolo s trupmi, nohami a hlavami, ktorých
nehybné oči sa dívali priamo na Faldhara. Rozoznal medzi nimi mužov, starcov
i ženy s deťmi. Dokonca sa mu zazdalo, že jedna obézna tvár patrí
Hizivahovi Ragalovi, či Púštnemu slonovi,
ako ho prezývali otroci z Karmínového tigra.
Nato začal podvedome cúvať až vyšiel z chrámu
späť na námestie. To sa medzitým zaplnilo ľuďmi, takže sa nimi musel smerom
k citadele predierať. Nakoniec, keď dav zredol, zostala pred ním už len
obrovská stavba. Nestrážil ju nik, len tma okolo nej opäť trochu zhustla. Veľké
dvojkrídlové dvere boli na piaď pootvorené. Vstúpil dnu.
*****
V rozložitej trónnej sieni vládlo ticho. Vladársky
stolec stál prázdny na jej protiľahlej strane a po Ag’hízovi Gul-Baurovi
nebolo ani stopy. Faldhar niekoľkokrát zavolal jeho meno, no nik na jeho
volanie neodpovedal.
Keď sa dlhšiu chvíľu nič nedialo, pristúpil
k jednému z nosných stĺpov a v návale zúrivosti doň čepeľou
Durgindu zaťal. Prenikla doň takou ladnosťou, akoby bol vyrobený z hliny.
Gwirlinové ostrie zostalo neporušené.
„Ag’híz Gul-Baur!“ zavolal hneď nato
a sieňou sa rozliala ozvena jeho hlasu. „Koniec tvojej vlády sa priblížil! Vyzývam ťa! Čeľ mi tvárou
v tvár a neskrývaj sa ako zbabelec!“
Chvíľu sa zdalo, že to bolo opäť márne, no potom sa z jednej
postrannej chodby ozvali kroky. Nepatrili však tomu, koho volal. Do siene
vstúpil muž s vyklanými očami, odetý v čiernom pohrebnom rubáši. Jeho
obsidiánová tvár akoby nemala nijakú mimiku. Faldhar by v tom momente
odprisahal, že nedýchal a sálal z neho odpudivý mŕtvolný pach.
Podivný slepec zastal pár stôp pred ním ako keby jeho
prítomnosť dokázal vycítiť a tou pokrivenou ygelivčinou sa mu prihovoril: „Kto
vstúpil do siene Murbakha Tmohňa, pána posvätného svetla, ktorý sa vrátil, aby
zavrhol falošných bohov a vytrhol Emern z pazúrov ľudských
uzurpátorov?“
„Nepochybujem, že tvoj pán už moje meno dávno pozná,“
odvetil Faldhar a špičku meča namieril na toho desivého muža. „Som ten,
ktorého oklamal, ten, ktorého preklial a ten, ktorý ho previedol nebeským
mestom. Prišiel som mu vziať niečo, čo mu nepatrí. Zaveď ma za ním.“
Muž stál chvíľu ticho na mieste.
„Môj pán vie o dare, ktorý ti dal čarodejník,“
povedal napokon. „Tu, v prapočiatku jeho svetoríše, niet miesta, kde sa
pred ním dokáže skryť človek, skutok či púha myšlienka. Poslúchni, Faldhar
Dyrniadon, strhni zo svojho krku tú prekliatu vec a potom budeš môcť pred
neho predstúpiť.“ Po tých slovách sa otočil a odkráčal zo siene preč.
Bezmocný Faldhar spustil ruku držiacu Durgind
a podvedome si sadol na blízky trón. Ľavou rukou držal talizman
a uvažoval, či je správne sa ho teraz vzdať. Nemal pochýb, že bez neho by
sa tak ďaleko nebol nikdy dostal a bál sa, že ak viac nebude pod jeho
ochranou, zostane pred mocou svojho protivníka celkom obnažený. Ak to
s ním však chcel raz a navždy skoncovať, inú možnosť nevidel.
Pomaly si ho odopol z krku a položil na
lakťovú opierku.
Chvíľu vyčkal, no nepocítil nijakú zmenu. Vstal
a nahlas zavolal: „Ty, ktorý sa nazývaš Murbakh Tmoheň, stále máš zo mňa
strach? Zjavne som tvoju moc precenil!“
V tom momente sa začali otvárať dvere na
nádvorie, no za nimi bola len číra, nepreniknuteľná tma. Faldhar oboma rukami
pevne zovrel rukoväť meča a urobil k nej niekoľko opatrných krokov.
*****
Rezkými dlhými
krokmi, aspoň také sa mu vtedy ako jedenásťročnému, hoc rýchlo rastúcemu chlapcovi,
javili, utekal nádvorím k pootvoreným dverám rodinného sídla a za nimi
sa dlhou chodbou rozbehol k rodičovskej izbe.
Nebolo to prvý raz,
čo sa niečo podobné udialo. Z hier s jeho rovesníkmi ho vytrhli
zakaždým, keď sa jeho otec po niekoľkých mesiacoch v službách kráľa vrátil
domov a jeho matka poň poslala komorníka alebo niektorého sluhu.
Vždy sa v tých
chvíľach usmievali. Už vtedy mu to nepripadalo zvláštne, bola to predsa
radostná udalosť pre mnohých, nielen pre jeho najbližšiu rodinu. Tentoraz však
miesto vysmiatej tváre kohokoľvek z nich zbadal mračiaceho sa Margraua.
Nemusel mu povedať ani slovo.
Mnoho vecí bolo
iných. Jeho otec nebol doma vyše roka. Pamätal si len, ako mu vtedy hovoril, že
tentoraz musí ísť veľmi, veľmi ďaleko a že sa domov vráti omnoho mesiacov
neskôr, ako zvyčajne. Tiež mu povedal, nech sa nebojí a nech dáva pozor na
matku a vtedy len trojročnú sestru. Neskôr si Faldhar uvedomil, že to boli
slová, aké zvyknú otcovia v podobných chvíľach svojim deťom hovoriť, lebo
by celú pravdu v tak mladom veku nepochopili alebo nezvládli. Tiež si však
spomínal, ako jeho matka celú tú noc preplakala, osamotená v izbe, ku
ktorej práve mieril. Vtedy, v desiatich rokoch, vytušil, že svojho otca už
možno nikdy neuvidí. Samého ho ovládla tieseň, akú do toho okamihu nepoznal.
Napriek otcovým
slovám sa deň čo deň obzeral cez rameno a dúfal, že tam uvidí starého
komorníka smejúceho sa pomedzi biele fúzy. No Margrauova brada bola čierna ako
uhlie a za ňou nevidel nijaký úsmev.
Teraz stál
udychčaný pred zavretými dverami a načahoval trasúcu sa dlaň
k mosadznej kľučke. Mysľou mu prebleskovali pochmúrne obrazy vecí, ktoré
vidieť nechcel a tak podvedome, so zavretými očami, potriasol hlavou, aby
ich z nej dostal von.
Aj keď Margraua
o hodný kus predbehol, stál už za ním a položil mu svoju obrovskú
ruku na plece. „Nič sa neboj, malý,“ povedal. Jeho hlas Faldharovi zavše
pripadal hlboký a neotrasiteľný, no teraz aj v ňom zacítil akési
zlovestné chvenie.
Margrau poznal jeho
otca asi najlepšie zo všetkých ľudí. Prvá Faldharova spomienka bola, ako spolu tí
dvaja kráčajú k dverám a on sa s nimi z diaľky lúči mávaním
otvorenej dlane. Mohol mať asi toľko rokov, ako teraz jeho malá sestra,
a ešte nechápal, že ich celé mesiace neuvidí.
Neskôr, keď mal asi
sedem či osem, sníval, že sa s nimi raz vydá na výpravu na koniec sveta
a uvidí všetky jeho divy, o ktorých mu po návrate zvykli rozprávať
tie najneuveriteľnejšie príbehy a legendy.
Nikdy sa nebál, že
sa zo svojich ciest nevrátia. No keď jeho otec pred rokom vyrazil sám, bez
svojho verného druha po boku, malý Faldhar sa prvý raz v živote naozaj
bál.
Margrau stiahol
dlaň z chlapcovho ramena na chrbát jeho ruky, stále nehybne spočívajúcej
na kľučke, a otvoril dvere.
Na prvý pohľad tam
boli všetci – matka kľačala pri posteli a ťažko vzlykala; malú sestru,
ktorá zjavne netušila, čo sa práve deje, mala na rukách slúžka; komorník, ktorý
poňho neprišiel, stál len kúsok od dverí, akoby aj teraz čakal na posledné
pokyny od svojho pána; bol tam aj starý čarodejník, ktorý vraj žil s ich
rodinou odnepamäti a mohla to byť naozaj pravda. A teraz tam boli už
aj Margrau a on.
Komorník ho ohlásil
ako to robieval vtedy, keď do ich sídla zavítal významný hosť: „Mladý pán
Faldhar Dyrniadon.“
Faldhar urobil
niekoľko neistých krokov. Jeho matka s červenou zaslzenou tvárou od svojho
umierajúceho manžela o kúsok ustúpila, aby mohol naposledy vidieť svojho
jediného syna a dediča.
Ten zbadal, že pod
jednoduchým oblečením má jeho otec na bruchu ranu, ktorá ešte nedávno krvácala.
„Nemôžeme už robiť
nič,“ počul čarodejníkov hlas, hoc svoj zrak stále upieral do bezmocných očí svojho
otca. „Šíp bol otrávený, jed postupuje síce pomaly, ale neúprosne.“
„Naozaj nič?“ ozval
sa spoza Faldhara Margrau. „Nie je už nijaké to vaše posrané kúzlo?“ Čarodej na
to určite nejako odpovedal, no Faldhar už jeho slová nevnímal. Chvíľu nato
všetci odišli a v rodičovskej izbe zostal so svojím otcom sám.
„Urobil si dobrú
prácu,“ povedal mu potichu. „Dal si pozor na matku a sestru. Teraz...
Teraz na ne budeš musieť dávať pozor po dlhé roky. Vieš, znovu musím odísť
no... Tentoraz sa už k vám nevrátim.“
Faldharovi sa po
lícach pustili tenučké potôčiky sĺz. Nedokázal vysloviť jediné slovo.
Jeho otec zašmátral
pravicou po kraji postele a na pomaly sa dvíhajúcu hruď položil svoj
gwirlinový meč, ktorý Faldhar odjakživa tak veľmi obdivoval.
„Vieš, ako sa
volá?“
„Durgind,“ odvetil
Faldhar.
„Áno, ale aké je
jeho druhé meno?“
Faldhar ho poznal
tiež. „Beloplam!“
„A vieš, prečo sa
tak volá?“
„Lebo jeho plameň
je biely ako čerstvý sneh.“ Faldhar na chvíľu zauvažoval, či je toto odpoveď,
ktorú jeho otec chcel počuť. „Lebo je v ňom duša Elgebera Bieleho plameňa,
najväčšieho drakobijcu všetkých čias, ktorý sa nakoniec s jedným drakom
spriatelil,“ dodal napokon. „A Elgeber bol albín, preto ho tak volali.“
Jeho otec
s letmým úsmevom na pochradnutej tvári prikývol. „Elgeberovu dušu dali do
meča čarodejníci na žiadosť Alaghera, nášho predka, ktorý chcel svojho priateľa
urobiť nesmrteľným. A ten náš rod od tej chvíle chráni. Preto meč nesmie
vziať do rúk nik, kto v žilách nemá našu krv, lebo ho Beloplam v mihu
oka spáli a nič z tohto či iného sveta ho pred tým nedokáže
uchrániť.“
Faldhar nato vzal
meč do rúk. Napriek tomu, že bol takmer taký veľký ako on, mu pripadal ľahučký
ako pierko. „Odteraz bude Elgeberova duša s tebou. Dávaj na Durgind pozor
a raz, až nadíde ten deň, odovzdáš ho svojmu synovi. Dúfam však, že
s ním prežiješ viac chvíľ, ako som mohol prežiť ja s tebou, Faldhar.“
Na druhý deň ráno
zomrel.
*****
Zastal a započúval sa do tisícok nesúrodých
hlasov, ktoré k nemu začali doliehať zo všetkých strán. Zdalo sa, akoby každý
z nich hovoril iným jazykom, i keď možno vyjadrovali jednu a tú
istú myšlienku. Postupne silneli a zneli čoraz nástojčivejšie
a dobiedzavejšie, ako keby sa Faldhara pokúšali k niečomu prinútiť
alebo ho jednoducho presvedčiť o určitej pravde či možno klamstve.
V istý okamih boli také hlasné až ho primäli
priložiť si dlane k ušiam. Keď náhle ustáli, ozvali sa pomalé, klopkavé
kroky. Z tmy nádvoria vstúpila do trónnej siene postava.
Tá však vôbec pripomínala Arala, ktorý ho pred časom
zvábil na výpravu k nebeskému mestu. Keď mu Hal hovoril, že ho to Svetlo
Ygelivov zmenilo, Faldhar by si ani v tej najhoršej nočnej more
nepredstavoval čosi také odporné. Na prvý pohľad sa zdalo, že démon, ktorý
Ag’híza Gul-Baura ovládol, teraz vyrastal z jeho rozorvaného tela. Jeho kúsky
boli prirastené k obrovitému telisku toho, ktorý si vravel Murbakh Tmoheň.
Aj Ag’híz bol vysoký muž, no to, čo z neho
zostalo – kosti, polámané kusy rebier a na nich potrhané zvyšky kože, na
dve nerovnaké časti rozlomená lebka a hnijúce zvyšky vnútorností, pôsobilo
skôr ako kusy detského šatstva nasilu navlečené na doslepého človeka.
Murbakh Tmoheň v tej tme pripomínal človeka len
matne. Temer desať stôp vysoká ozruta, dokonale vzpriamená, pôsobila do istej
miery desivo aj vznešene. Telo mu pokrývali ostré šupiny, ktoré sa vo svetle
Durgindu čierne leskli. A hlava s neprirodzene dlhou mozgovou časťou,
drobnými ústami pripomínajúcimi obrátené písmeno U a veľkými, neustále
otvorenými krvavočervenými očami, nepripomínala nič z Faldharovho sveta.
Všimol si, že kolenné kĺby mal akoby otočené naruby a v jednej
z dlhých no tenkých rúk držal guľu, ktorá pohltila toľko svetla, že pohľad
do nej by mal páliť oči rovnako, ako pohľad do poludňajšieho slnka nad
Shegregom. Svetlo z nej však vôbec neunikalo, akoby ho tam držala nejaká prapodivná
sila. To, čo bývalo Svetlom Ygelivov, sa tak javilo temnejšie ako noc.
Keď Murbakh urobil krok vpred, vyrútil sa Faldhar
proti nemu a ostrím Durgindu zaťal do jeho tela. Gwirlinová čepeľ však len
s tupým cengnutím skĺzla po šupinatom pancieri a dlhá paža toho, čo
vyrástlo z Ag’hízovej mŕtvoly, odsotila Faldhara na zem.
„Biedna ľudská rasa,“ zhodnotil Murbakh Tmoheň
pokriveným jazykom Ygelivov. „Aj po tisícoch rokov len hmyz v porovnaní
s tým, čím sme za našej slávy bývali my.“
Faldhar mu zo zeme venoval prekvapený pohľad. „Ty...
Ty si Ygeliv?“
Znelo to, akoby sa Murbakh Tmoheň veľmi krátko
zasmial. „Ygelivovia a my sme boli stvorení v jeden čas, avšak tam sa
všetka naša spojitosť končí. Mnoho eónov sa naše druhy delili o tento
svet, no každá harmonická symbióza sa musí raz skončiť.
Prišli vojny a krviprelievanie. Tí, ktorých
nazývaš Ygelivmi, sa totiž nazdávali, že sú jedinými zvrchovanými vládcami
sveta. Nazdávali sa, že sú nadradení všetkým, dokonca aj nám. Vztyčovali tie
svoje nebeské mestá a stavali koráby, ktorými lietali ku hviezdam.
Vytvorili veci, aké tvoj primitívny druh ešte dlho nebude schopný pochopiť.
V mnohom nás svojou technológiou a umom predčili,
to áno. A pohŕdali nami. Och, ako veľmi nami pohŕdali. Preto sme udreli tam,
kde ich to zabolelo najviac.“ Zodvihol ruku so Svetlom Ygelivov a šialene
sa zasmial. „To my sme zabili ich
boha!“ Jeho hlas odrážali od stien siene a vracal v niekoľkonásobnej
ozvene. „Všetko, čo po ňom zostalo, dnes držím vo svojej ruke ja, Murbakh
Tmoheň, posledný veľkráľ Kuuhal-Dagulu, kým naši pradávni nepriatelia utiekli
a viac sa nevrátia. Aké ironické, že to, čo považovali za nástroj vlastnej
spásy, pomôže v návrate práve nám.“
S opovrhnutím pohliadol na Faldhara. „Bývali ste
otrokmi Ygelivov, no my tvoj druh nebudeme musieť zotročiť, lebo vo vašich očiach
sa my sami staneme desivými, všemocnými bohmi. Ľudské národy zvrhnú svojich
slabých vládcov a pokľaknú pred našou silou a pred vidinou spásy
v temnote.“
Faldhar mal tých slov dosť a opäť sa odvážil
zakročiť. Zovrel Durgind, ktorý sa znovuraz divoko rozhorel a pokúsil sa
o ďalší výpad, tentoraz mieriac tam, kde veril, že má ten tvor srdce.
Murbakh však akoby jeho útok očakával, uhol sa na
stranu a Faldhara opäť hravo dostal na zem. Jeho meč dopadol o kúsok
ďalej.
Pohľad posledného veľkráľa Kuuhal-Dagulu dopadol na belejúcu
sa gwirlinovú čepeľ. „Je pravda, že váš druh zostal aj po celých miléniách od
nášho zajatia rovnako primitívny, ako keď sme vás objavili. Ani vyspelé zbrane
Ygelivov nás nedokázali poraziť, ako by ma mohlo čo i len ohroziť toto?“ Pristúpil k Durgindu
bližšie. „Bude však symbolické, keď tvoj život ukončím tvojou vlastnou zbraňou.“
Zohol sa a ľavicou chytil rukoväť meča.
Za celé tie roky Faldhar uvažoval, či sú slová, ktoré
mu v predvečer svojej smrti otec povedal, naozaj pravdivé. Hovorili to
vlastne mnohí a sám to postupom času prijal za skutočnosť, na ktorú
nepotreboval nijaké dôkazy.
Keď vyrazil hľadať liek na rubínový mor, zabalil ho do
hrubých plachiet a starostlivo ukryl medzi ostatnou batožinou. Vždy radšej
používal meč z obyčajnej ocele, ktorý pôsobil nenápadne a najmä
nemohol narobiť toľkú nechcenú škodu. No teraz, teraz bol rád, že mal Beloplam
so sebou. Nie iba preto, že mu osvetľoval cestu v temnote – na meč zjavne
moc Svetla Ygelivov nepôsobila tak, ako na iné zdroje svetla – ale práve pre
okamih, ktorý práve nastal.
V kratučkom momente vyšľahli z čepele Durgindu
ohnivé hady a začali sa obkrúcať okolo mohutného Murbakhovho tela. Ten sa
v nemom úžase vzpriamil a svoje veľké červené oči bez viečok nasmeroval
na Faldhara, ktorý medzitým ustúpil k trónu.
Sprvu sa zdalo, že ohnivé jazyky Murbakhovi nedokážu
nijako ublížiť, no potom sa s nespútanou zúrivosťou začali zarývať do jeho
šupinatého panciera. Nepochybne chcel Durgind odhodiť na zem, no zdalo sa, že
nedokáže prikázať prstom, aby povolili úchop. Rukou v kŕči začal
s bolestivými výkrikmi máchať na všetky strany až Svetlo Ygelivov padlo
z jeho pravice na zem a odkotúľalo sa k jednému z nosných
stĺpov.
Zvyšky Ag’hízovho tela uhoreli ako prvé, no to
Murbakhovo nasledovalo hneď za nimi. V agonickom výkriku klesol na kolená
a na Faldhara vyprskol zmes nadávok a kliatob. To už oheň roztavil
šupiny a vpaľoval sa do jeho tela a kostí, ktoré začali taviť sa
a praskať. Napokon zostal nehybne ležať na zemi. Chvíľu ešte čosi
nezrozumiteľné šeptal, ako keby sa jeho duša z posledných síl vzpierala
opusteniu sveta živých, no potom zostalo úplné ticho.
Keď bolo isté, že je mŕtvy, odhodlal sa Faldhar podísť
bližšie. Zo spáleného pozostatku jeho ruky vytrhol Durgind a rozhliadol sa
po mieste, kam sa odkotúľal ygelivský artefakt.
Zdalo sa, že sa svetlo z neho začalo opäť pomaly
uvoľnovať do miestnosti. V hlave mu zarezonovali slová Ezila Ekhlina, že
Posledné svetlo Ygelivov nesmie za žiadnych okolností zničiť. Spomenul si však aj
na niečo iné z toho, čo mu povedal – že sily, ktoré sú nepriateľmi ľudí,
si svoju cestu jedného dňa nájdu. V mysli sa mu vyjavili obrazy stĺpov
s mŕtvymi a tá učinená hrôza v chráme.
„Nech mi to Ygelivovia odpustia,“ šepol napokon,
zodvihol blčiaci Durgind nad hlavu a sekol.
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
Komentáre
Zverejnenie komentára