IV
K dávno zabudnutým výšinám
Výprava k Zul Duramaru vyrazila zavčas rána. Štyridsaťdva žoldnierov z Divrachu
a Razh’Khulluphu, takmer rovnaké množstvo otrokov nesúcich zásoby, Ag’híz
Gul-Baur, Margrau Prchký a on, Faldhar Dyrniadon, ktorého teraz všetci
volali Ulgír. Čakalo ich najmenej sedem dní cesty Šehregskou púšťou a ďalšie
tri nekonečnými schodmi k svätyni, pri ktorej sa rozhodne, či to všetko
predsa len nebolo márne.
Ezil Ekhlin mal na rozlúštenie tej vety celé dekády,
Faldhar dostal pár týždňov, ktorých väčšinu pre podivnú chorobu preležal
v posteli. Keď však toho dňa otvoril oči, jediné na čo myslel, bol
Falgher. Nájsť liek a dostať sa čo najskôr k synovi. Nič iné ho už
nehnalo vpred.
Keď predtým na koňoch opúšťali dom Lau’shí Akh-ally,
zastavil sa pri ňom dáky zošedivelý Aral. Strhol ho za nohu a lámanou
ezarčinou povedal: „Vy nechoďte tam! Vy nedovoľte to! Zastavte! Nemôžete
dopustiť!“
Než však na to stihol Faldhar akokoľvek zareagovať
a zistiť, čo svojimi slovami myslel, Margrau starca odstrčil stranou
a potichu zahromžil na žobrácku chamraď.
Predošlý večer prišla správa, že v Baudarathe
konečne po celých mesiacoch pršalo. Aj hladina Beg Muhalu, ktorý pramenil
v dažďových pralesoch ďaleko na západ od hraníc Ral Mulgadu, vyzerala byť
vyššie, ako keď dorazili do Razh’Khulluphu. Šehregská púšť však nevidela dažde
celé veky. Suchá kamenistá zem sa tiahla donekonečna do všetkých strán.
Západne od mesta usadlostí každou míľou ubúdalo.
Jedinými známkami civilizácie tak boli roztrúsené strážne hrady. Od Ullheka sa
Faldhar dozvedel, že pred ýrfmi tu žili kočovné kmene. Väčšina z nich sa
potom rozpŕchla alebo usadila pri Razh’Khulluphe a časom splynula
s mestom. To sa každým dňom vzďaľovalo na východnom horizonte, kým pred
očami im rástol ohromný Zul Duramar.
Vzdialený tieň uprostred noci a staré ošumelé kresby
sa zmenili na jeden z divov sveta. Konečne videl detaily – akvamarínové
pásy tiahnuce sa snehobielym povrchom od základne až k topásovej korune. Dokázal
rozoznať ostré hrany stovky stôp širokých prasklín a dier – pozostatkov
dákej dávnej vojny či možno vyhlodaných zubom času. Samotná koruna bola
z južnej strany výrazne poškodená – veľký odlomený kus bol doposiaľ
zabodnutý v zemi ako nôž. Ďalšie trosky ležali všade vôkol. Vraj práve tie
bývali zdrojom drahého kaltínu.
Na štvrtý deň cesty už z diaľky zazreli aj
pozostatky zaniknutej kolónie. Uprostred zlatistých pieskových dún vyrastali
zrúcané múry opustených palácov a chrámov a blízko veľkých trosiek
bolo možné rozlíšiť siluety banských stavieb. Po ýrfoch, našťastie, nebolo ani
stopy.
„Vládcovia Ral Mulgadu verili, že až nebudú mať
potravu, jednoducho vyhynú,“ ozval sa Ullhek, ktorý šiel spolu s Faldharom
a Margrauom v čele. Ag’híz čosi jednostaj preberal s Valronom
Alguilom kdesi vzadu dlhého voja. „Keď sa už zdalo, že sú preč alebo že
podochli, vyslal sem náš aharal –
teda kráľ, ako hovoríte vy, Ezari, prieskumné oddiely. Ýrfovia sa však iba uložili
na spánok ako medvede v zime. Ukázalo sa, že v takomto stave vydržia
celé storočia. Z dvoch stoviek chlapov sa vtedy nevrátil ani jeden.“
Margrau si zjavne spomenul na vlastnú skúsenosť
s ýrfmi a potichu zaklial.
„Ak je ten kaltín taký cenný, prečo sa o vyčistenie
baní od ýrfov nepokúsili čarodejníci?“ nadhodil Faldhar.
Ullhek pokrčil plecami. „To neviem. Zrejme zistili, že
by sa im to nevyplatilo. Fahat Mun je ďaleko a má vlastné zdroje.
A ezarské spolky boli už v tej dobe príliš rozdrobené a topili
sa vo vlastných problémoch.“
„Ja ti poviem, prečo sa na to vysrali,“ ozval sa
Margrau. „Vždy to boli sebci, to by si už hádam mohol konečne pochopiť. Všetci
do jedného sú rovnakí. Zvysoka serú na obyčajných ľudí ako my. Nezaujímame ich,
iba nás využívajú, ak je treba.“ Obzrel sa za seba, kým nezbadal Ag’híza
a Valrona. „O čom sa, pri všetkých zdochnutých bohoch, tí dvaja toľko
bavia?“
Pred zotmením prišli na miesto, kde sa ich trasa mala
v oblúku stočiť na juhozápad. Zul Duramar bol vzdialený už len niekoľko
míľ, no medzi nimi stáli ruiny banskej kolónie a pod ňou tunely plné ýrfov.
Tábor postavili na brehu rieky s malou nádejou, že keby došlo
k najhoršiemu, preplávajú na opačnú stranu, kým voda ýrfov aspoň nakrátko
zastaví.
Pri ohni sa k nim konečne pripojili aj Ag’híz s Valronom
Alguilom. Faldharovi sa ich neustále tajné debaty nepozdávali a rovnaké
obavy mal aj Margrau. Otáznym bolo aj to, prečo si Ag’híz nenajal viac
žoldnierov priamo u Lau’shí, ale miesto toho zaplatil drahý prenájom lodí
mužom z Baudarathu. Najpravdepodobnejším sa obom javilo, že len chcel mať
v prípade potreby poistku – ak by sa časť žoldnierov vzbúrila, druhú by sa
mu mohlo podariť udržať. Navyše sa zdalo, že sa s Valronom Alguilom
dôverne pozná už dlhšiu dobu.
Prvá Ah’hízova otázka pri nočnom ohni Faldhara
neprekvapila. Tušil, že na ygelivskú vetu skôr či neskôr príde reč. Našťastie, konečne
nemal prázdne ruky. Prišlo to nečakane, keď vyrážali z Razh’Khulluphu. Krátko
po tom, ako sa ho pokúsil zastaviť ten podivný žobrák. Akoby ho v tej
chvíli osvietilo. Ak sa nemýlil, možno bolo odhalenie celej záhady na dosah
a ich cesta k svätyni i k ygelivskému lieku na rubínový mor
otvorená.
„Došiel som k záveru,“ povedal Ag’hízovi aj
ostatným pri ohni, „že som bol po celý ten čas na nesprávnej stope. Nie sú to totiž
slová, ale čísla. Nechápem, že mi to
nezišlo na um skôr – každý znak ygelivskej abecedy má aj určitú hodnotu. Zápis
čísel sa určoval zvláštnym označením, ktoré však v tom vašom odpise,
Ag’híz, chýba. Snáď aj preto mi prv vôbec nenapadlo, že...
Že to jednoducho nie je to veta, ale rovnica! Síce mi počty nikdy veľmi nešli,
no minulú noc som ju po niekoľkých nezdaroch konečne rozlúštil. Ani to vlastne
nebolo až také zložité.“ Všetka malátnosť a únava z neho v tej
chvíli náhle opadli. Rýchlo vybehol do svojho stanu, odkiaľ vzal niekoľko
zapísaných papyrusových listov a podal ich Ag’hízovi. Ten si ich chvíľu
zanietene prezeral až došiel na koniec posledného, kde stáli ygelivké číslice
vedľa ich aralského prepisu.
„To má byť akože všetko?“ obrátil sa nedôverčivo
k Faldharovi. „Na toto nedokázal Ezil Ekhlin prísť? Hádam vám len choroba
nepomútila myseľ, priateľu.“
Faldhar sa snažil neuraziť. Vedel, že jeho posledné výpočty
sú správne – trikrát ich prešiel znovu a znovu a ani raz neobjavil
nijakú chybu. Ak toto nebolo riešenie, potom ho možno neodhalí nikdy.
„Povie mi už konečne niekto,“ ozval sa nedočkavo Margrau,
ktorému oči rýchlo prebleskovali z Ag’híza na Faldhara a späť, „čo sa
tam, kurva, píše?“
Ag’híz mu venoval krátky pohľad a všetky papyrusy
vrátil Faldharovi. „Sedem,“ odvetil po chvíli nevrlo.
„Sedem?“
nechápal Margrau.
Faldhar prikývol a svojmu priateľovi podal list
s narýchlo načmáraným ygelivským znakom pre sedmičku – tromi kruhmi
vnorenými do seba.
*****
K najbližšej zo západných brán Zul Duramaru
dorazili pred sklonkom šiesteho dňa. Hrozivá vzdialená silueta sa premenila na
nebotyčnú stavbu. Faldhar sa nikdy predtým necítil taký malý. Akoby až
v tom okamihu pochopil, čo sa pod spojením nebeské mesto naozaj skrýva. Kmeň s diskovitou korunou vrhal
dlhočízny tieň k východu, kým z ich strany sa od lesklých belasých stien
prastarého ygelivského mesta odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka.
Samotná brána bol v skutočnosti len obrovský
priechod, najmenej šesťdesiat stôp vysoký a dva razy taký široký, ktorým
za celé tie veky navial vietor do vnútra stavby hrubé nánosy piesku a prachu
z púšte. Slabnúci slnečný svit odhaľoval už len kúsok rozľahlého vnútrajška
Zul Duramaru. Keď konečne vošli dnu, zastokli do zeme horiace pochodne
a rozložili posledný tábor pred výstupom nahor. Než Faldhar zaspal, všimol
si, ako sa Ag’híz s Valronom Alguilom opäť o čomsi potichu bavia
ďaleko od uší, ktoré by ich rozhovor mohli začuť. Zdalo sa, že sa na niečom
nepohodli a nahnevaný Valron sa s tichým kľaním vytratil do svojho
stanu.
*****
Zo schodov, ktoré sa v širokej špirále vynuli
stenami stavby až ku korune, stále videl drobné svetielka základne. Ullhek
Akh-alla zostal so svojimi mužmi a polovicou otrokov tam dole. Vraj aby im
v prípade nečakného útoku ýrfov dali varovný signál zapálením veľkého
ohňa. Faldhar však netušil, ako by im niečo také mohlo pomôcť. Iná cesta dole
ako schodiskom aj tak neexistovala.
Viac ako to však jeho myseľ zamestnávali pokračujúce tajné
rozhovory medzi Ag’hízom a Valronom. Neraz prichytil žoldnierskeho
kapitána, ako naňho krivo zazerá a čosi si mrmle. Tušenie čohosi zlého
navyše umocňovali obavy z návratu nevoľnosti. Cesta späť však nepripadala
do úvahy.
Svetlo dovnútra prenikalo trhlinami a oknami,
ktoré sa z diaľky javili ako bledomodré pásy. V skutočnosti ich tvorili
drobné sklá v rôznych odtieňoch modrej, takže prenikajúce lúče maľovali na
ústrednom pilieri nadpozemské obrazy neurčitých tvarov.
V každej tretine schodiska sa nachádzali
priestranné terasy, na ktorých si v noci rozložili táborisko. Kým však
došli k druhej, stratili dvoch otrokov, ktorých zmorilo vyčerpanie.
Margrau sa obával, že podobný osud postihne aj Faldhara, no ten od okamihu, keď
dorazili do Zul Duramaru, žiadnu slabosť nepociťoval. Sám to prisudzoval
odhodlaniu, ktoré rástlo s priblížujúcim sa cieľom, no Margrau stále viac
hútal aj nad inými možnosťami. Konkrétne podozrenia si však nechával pre seba
a Faldharovi iba prízvukoval, aby ani na okamih nestratil na ostražitosti.
Výstup na vrchol napokon trval o čosi dlhšie
a cestou prišli o ďalších troch otrokov. Únava sa však začínala
prejavovať aj na niektorých žoldnieroch. Len Ag’híz Gul-Baur sa zdal byť stále
rovnako plný síl ako na začiatku výstupu. Dokonca chcel, aby po vkročení na
korunu pokračovali bez prestávky priamo k svätyni. Bol to napokon Valron
Alguil, ktorý ho presvedčil, že jeho muži potrebujú oddych.
*****
Koruna Zul Duramaru bola krytá obrovitou sústavou
kupôl, z ktorej mali podľa nákresov vyrastať štíhle vežičky. Už počas
pochodu púšťou však bolo zjavné, že väčšina z nich sa dávno zrútila
a vcelku stála už len hlavná veža v strede. Tá, na vrchole ktorej sa
nachádzala svätyňa a podľa indícií aj sklady s liekom na rubínový
mor.
Plány tiež ukazovali, že Ygelivovia rozvrhli mesto do
precíznej siete ciest. Tie sa na papyruse javili ako kružnice a priamky
vedúce zo stredu do všetkých svetových strán. Medzi nimi stáli zvyšky budov
a z miest, kde sa kružnice a priamky pretínali, vyrastali
základy veží.
Z miesta, kde bola časť koruny odlomená, fučal
dovnútra studený vietor. Aj bez neho tam však bolo o poznanie chladnejšie
ako v pilieri nahriatom horúcim púštnym slnkom. Vzduch v takej výške
bol navyše oveľa ťažší, takže sa krátko po výstupe začali medzi členmi výpravy
objavovať problémy s dýchaním. Omdlelo niekoľko ďalších oslabených otrokov
a dokonca aj jeden mladší žoldnier Valron Alguila. Zdalo sa však, že to
všetci prežijú.
Najviac svetla dovnútra prenikalo obrovskou trhlinou
v ústrednej kupole a menšími dierami, ktoré zostali po rozbitých
oknách podobných tým na pilieri. Po zotmení sa cez ne Faldhar díval na hviezdy,
ktorých akoby odrazu bolo niekoľkonásobne viac. Vedel, že kirdiani budujú na
vrcholoch niektorých štítov pozorovateľne, no nikdy si nepredstavoval, že bude
pohľad na hviezdnu klenbu z takej výšky taký ohromný. Až teraz začínal
chápať, z čoho vyvieralo všetko to zanietenie Ygelivov.
Na vrchole Zul Duramaru svitalo o čosi skôr.
Najviac zoslabnutá časť výpravy ostala v tábore, takže sa k cieľu
okrem Faldhara a Margraua vydali len Aghíz, Valron a šestica jeho
chlapov. Rytierovi sa však nepozdávalo ani to – nerozumel, načo im tam hore
budú dobrí. Ich úlohou predsa bolo ochrániť ich pred ýrfmi, nie robiť im cestou
spoločnosť. Ag’híz to ale vysvetlil tak, že im pomôžu v odnášaní lieku, ak
by ho našli priveľa. Ťažšie sa mu už vysvetľoval fakt, že so sebou berú aj
zbrane – vraj pre prípad, že by ich niečo neočakávané prekvapilo. Nakoniec sa
rozhodol ozbrojiť aj Margrau. Faldhar nechal všetky svoje veci v tábore –
jediné, čo ho v tej chvíli zaujímalo bol liek.
Oproti štveraniu sa pilierom bol výstup k svätyni
niečo ako ľahká jarná prechádzka. Ag’híz sa dokonca rútil schodmi tak rýchlo,
že mu okrem Faldhara nik nestačil. Starý Margrau si však radšej dával načas. Aj
keď to sám nepriznal, Faldhar videl, ako ho celá výprava vyčerpala.
Asi po hodine napokon dorazili k čomusi, čo vyzeralo
ako vchod do svätyne. Vysoký oblúkovitý portál bol vyrobený z načervenalého
materiálu naoko pripomínajúceho matné sklo, no na dotyk sa javil ako veľmi
hustá tekutina. Keď ňou chcel Faldhar prestrčiť ruku na druhú stranu, narazil
na pevnú bariéru a vzápätí ho zasiahol silný výboj energie.
Keď potom otvoril oči, ležal na podlahe niekoľko stôp
od portálu. Margrau sa nad ním skláňal a čosi si nezrozumiteľne šomral,
kým Ag’híz s Valronom ticho stáli povedľa. Vtedy si Faldhar všimol, že
vysoko nad portálom je ten istý nápis, ktorý takú dlhú dobu lúštil
a v tej chvíli mu svitlo. Chytro vstal a opäť podišiel
k vchodu do svätyne. Margrau sa ho pokúšal zastaviť, no bezvýsledne.
Opatrne načiahol k portálu pravú ruku
a ukazovákom doň nakreslil veľký kruh a doň potom ďalšie dva vnorené
jeden do druhého. Chvíľu nato sa portál rozžiaril jasnou červeňou a to, čo
vyzeralo ako hustá tekutina, začalo odtekať postrannými škárami preč, akoby
všetky zákony prírody prestávali platiť. Zostal len číry kryštál, cez ktorý
prenikalo zo svätyne jasné zlatisté svetlo. Keď sa ho následne Faldhar dotkol,
rozplynul sa v prach.
Vstup do svätyne bol voľný. Ustúpil a pohliadol
na Ag’híza Gul-Baura, ktorý s úžasnutým pohľadom vkročil dovnútra ako
prvý. Ocitli sa v kruhovitej miestnosti na samom vrcholci Zul Duramaru,
s čírou a hlavne neporušenou sklenenou kupolou, nad ktorou bolo už
len tmavomodré poludňajšie nebo. Po obvode svätyne stáli regály zaplnené množstvom
podivuhodných predmetov, no tie Ag’híza ani trochu nezaujímali.
Miesto toho zamieril k stredu svätyne, kde na
vysokom podstavci stál jasne žiariaci guľovitý predmet. Faldhar počul, ako
Ag’híz potichu povedal „Svetlo Ygelivov“,
nato sa obrátil k Valronovi Alguilovi a ten kývol hlavou na jedného
zo svojich chlapov. Ten už v ruke držal dlhú dýku a blížil sa zozadu
k Margrauovi.
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
Epilóg
Komentáre
Zverejnenie komentára