Sadá tma a k bráne prichádza jazdec. Vysoká postava v starom otrhanom plášti a s kapucňou padajúcou do tváre pripomína skôr vyslanca záhrobia, než smrteľného muža. Kôň zaerdží a prikročí bližšie k širokým dreveným vrátam. Muž natiahne šľachovitú ruku, tri razy zabúcha a odstúpi o kúsok ďalej. V okienku na bráne sa zjavuje chudá tvár starého strážnika. Unavené oči pozerajú na cudzinca. „Pred zotmením už nikoho nevpúšťame!“ vybrechne chrapľavým hlasom. Jazdec sa pomrví v sedle. Je unavený. Letmo pohliadne na sever a povzdychne si. Čierne mraky na tmavnúcej oblohe sa približujú, dvíha sa vietor. Ľadová búrka, ktorej pred pár dňami so šťastím unikol, sa vydala jeho smerom. „Otvorte!“ nakáže a pomaly stiahne kapucňu, spod ktorej mu vypadnú dlhé vlasy, čierne ako perie havrana. „Zaplatím, ak je treba.“ Strážnik skriví tvár. Okienko sa zatvorí, chvíľu je ticho, potom sa ozvú tlmené hlasy. Jazdec vie, že sa strážnici bavia o ňom. Nedôverujú mu. On ale pod holým nebom zostať nemien