Hrom.
Dažďom,
búrkou smelým krokom kráča,
nepočutý,
nevidený,
tichý
prízrak, nočné vtáča
bez krídel, nezjazvený,
– memento
mori –
posledná ozvena
ozveny.
Bije zvon.
A on
letmým okom zahliadol
múry zvonice,
čnejúce sa
povedľa šedej,
mŕtvo tichej
márnice.
Hromy.
Prudký
víchor mece strechy,
hryzie, láme,
ľadovec
z neba trhá stromy,
oko búrky,
ticho, ktoré
klame.
Bijú zvony.
A ony,
pobehlice
vyľudnenej ulice,
utekajú
pod
namoknuté múry zvonice,
tak blízko,
blízko mĺkvej
márnice.
Ticho.
Pohľady vrahov
skrytých za oknami.
Nebrali,
nebrali ohľady,
až zostali
naveky
pred
prízrakom celkom sami.
Záblesk.
Svet zahral
krátkou bledomodrou hrou.
Naplnil
ľudí na
pokraji vlastných síl,
neživou,
krátkou a falošnou
nádejou.
Hrom.
Ďalší záblesk,
ďalší tichý ston
ženy,
čo stráži
svojho bezvládneho syna
a opakuje
moja vina,
moja vina, moja preveľká vina.
Poslednýkrát
udrel zvon.
Starene.
Už má
vytesané, pripravené
náhrobné,
mramorové
šedé kamene.
Hromobitie.
Vyľudnenou ulicou smelým krokom stále kráčal,
za hrmenia,
robiť to, čo
v dávnych vekoch začal,
od zotmenia
do zotmenia.
Tichý
prízrak, nočné vtáča
bez krídel.
Pobehlice vidia
ako kráča,
hľadia do
stien márnice,
udrie blesk,
zaznie hrom,
a hľa!
Už ležia
mŕtve telá pod sutinami zvonice.
Víchor duje
z búrky divej,
trhá škridle,
láme múry,
vrahovia
jastria na pohromu
chrt breše, prízrak
durí,
no za zvuku
ďalšieho hromu
prichádza,
prichádza
potichu, tieň ozrutného stromu.
Hľa!
Už ležia
mŕtve telá pod sutinami domu,
Tak hľadí do
očí ženy,
matky,
dcéry
stareny, ktorá chrčí, ťažko dýcha,
umrela,
umrela jej
hrdosť, umrie aj jej pýcha.
Zahrmí.
Prízrak
ticho kráča,
anjel smrti,
nočné vtáča,
a hovorí: „Jej duša už v sírovom daždi horí.
Pamätaj, žena.
Memento
mortis. Memento mori!“
Komentáre
Zverejnenie komentára