O kostlivcoch v skriniach a tolerancii

Nešťastný muž ukazujúci kostlivca vo svojej skrini

(a tiež trochu o zombíkoch a upíroch)

Hovorí sa, že každý z nás má v skrini skrytého kostlivca. Mali by sme ich však tolerovať alebo, naopak, naďalej diskriminovať a uvrhnúť ich tým pádom do ešte hlbšej izolácie? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že raz môže ako takýto kostlivec v skrini skončiť ktokoľvek z nás! Ak sa na problematiku pozeráme takto, potom sa tento závažný problém bytostne týka celej populácie, ktorá si existenciu kostlivcov vo vlastných skriniach stále úplne nepriznáva. 

      Naskytá sa ale otázka Čo s týmito kostlivcami? Tu a tam sa objavujú hlasy, že by sme sa mali chopiť sekier, no nemali by sme sa predsa len premôcť, vytiahnuť ich zo zatuchnutých skríň a ísť s nimi napríklad na zmrzlinu či sadnúť si niekam na pivo alebo na kofolu?

       Samozrejme, zo všetkých strán sa ozývajú argumentácie niektorých skupín ľudí (ktorí majú to šťastie, že sú stále živí), obviňujúce kostlivcov z nečinného priživovania sa na pracujúcej triede. Oháňajú sa zväčša smutnou skutočnosťou, že majú nielenže bývanie zadarmo a nikde nepracujú, ale navyše majú zadarmo aj celý náš šatník! Ale možno práve preto by sme sa práve MY mali pokúsiť o ich začlenenie medzi živých ľudí, aj keď je jasné, že najmä svojim výzorom medzi nás nikdy úplne nezapadnú. Narážam, pravdaže, najmä na akútny nedostatok svalovej hmoty, pokožky a niektorých ďalších orgánov. Zaujímavé sú však aj vcelku zaujímavé tvrdenia istých indivíduí, že títo kostlivci sú inteligenčne na nižšej úrovni, nakoľko by ste v ich hlavách hľadali mozog márne.

    Inou, stále ešte menšinou, ktorá trápi veľké masy nás, živých ľudí, v dnešnej pretechnizovanej spoločnosti, sú tzv. zombíci. Kto to ale títo zombíci v skutočnosti sú a čo o nich vieme? Väčšina z nás vie len to, že čas od času usporadúvajú pochody veľkými mestami, takzvané zombie pride, a že sa jednostaj pokúšajú, vraj organizovane, vyžrať našu civilizáciu. Sám seba sa ale pýtam, nie je toto iba obraz sveta, ktorý sa nám snažia podstrčiť komerčné médiá vlastnené západnými buržoáznymi imperialistami, ktorí sa, azda účelovo, pokúšajú šíriť svetom zombofóbiu? Veľmi krásne však v mojich očiach je, že sa svojou príslušnosťou k tejto menšine nebojí prihlásiť čím ďalej tým viac politikov, ktorí verejne uznávajú, že sú chodiacimi mŕtvolami. Ako žiarivé príklady môžem uviesť napríklad Nevlada Nožiara, Miguľáša Burinu či Jánoša Mdlotu. Koniec koncov je to vidieť aj na niektorých iných, ktorí to síce ešte nepotvrdili, ale ani nevyvrátili (napríklad Padol Pešo).

Náhodný okoloidúci si fotí účastníkov Zombie Pridu

Je teda len na nás, ako sa k týmto našim spoluobčanom postavíme. Budeme ich prítomnosť medzi nami tolerovať alebo ich budeme aj naďalej vyčleňovať na okraj spoločnosti? Napokon aj zombíkom sa môže stať ktokoľvek z nás. Rád by som preto všetkým vám, zombíkom, ktorí ešte máte obe oči a čítate preto tento blog, dal jednu radu do vášho neživota: Nestrácajte hlavy!

Napokon azda najdiskutovanejším etnikom dnešnej doby sú upíri, pri ktorých začleňovaní medzi obyčajných ľudí urobil svet v posledných rokoch rozhodne najväčší pokrok. Najväčšiu zásluhu na tom pritom mali niektoré médiá, ktoré si, našťastie, uvedomili, že ich nemôžu donekonečna vykresľovať ako príšery vyciciavajúce nič netušiacu spoločnosť. Naopak, dnes už všetci vieme, že sú to väčšinou metrosexuálne vyhranené individuality túžiace po pravých citoch a čistej, harmonickej láske. 

Zobrazovanie upírov médiami kedysi a dnes

O ich zlý imidž sa na sklonku 19. storočia zaslúžil najväčšou mierou tajomný mních, výrobca drevených kolov a príležitostný pestovateľ cesnaku Mini-Van Hanobi (len málokto dnes vie, že práve od jeho mena je odvodené slovné spojenie hanobenie rasy). Práve v okamihu, keď bol na pokraji bankrotu, sa rozhodol zvýšiť predaje svojich výrobkov tým, že začal šíriť (najmä prostredníctvom rôznych pofidérnych blogov a pod rôznymi pseudonymami), nenávistné a urážlivé články, v ktorých vyzýval ľudí na organizované vyvražďovanie upírov. Legendárnym sa stal najmä jeho článok, ktorý v nemenovanom nemeckom periodiku vyšiel pod názvom Wie kann mann diese Vampires Bösewichte töten? Nečudo, že pri jeho marketingových schopnostiach vzrástol predaj drevených kolov celosvetovo o 200 %, a to len za obdobie jedného roka! Spoločnosť Defame-It-Soft corp. sa tak z roka na tok stala najväčšou drevospracujúcou firmou v západnom svete.

Čo je ale najhoršie, tento vzrast predaja sa pretavil aj do doposiaľ najväčšej genocídy v dejinách ľudstva. Na mysli mám, ako inak, takzvaný holokaust upírov, ktorý nemal na svedomí nikto iný, ako práve ten istý muž s iniciálami A. H., ktorého dodnes vyznávajú tie isté skupiny ľudí, ktoré burcujú spoločnosť proti priživovaniu sa kostlivcov v skriniach a húfne sa zúčastňujú protizombíkovských pochodov. Nemám na mysli nikoho iného, ako Antona Fun Helsinga (Antona z Helsínk). Tento holandský profesor fínskeho pôvodu sa stal symbolom svetového antiupirizmu. Len málokoho z jeho prívržencov pritom zaujímajú teórie, podľa ktorých bol on sám pôvodom upír, no z tejto, podľa neho choroby, sa vyliečil po absolvovaní questu u istej lesnej čarodejnice v Transylvánii.

Apropo, keď už sme pri Transylvánii, pravlasti všetkých upírov, nemožno opomenúť zaujímavosť, že práve ako následok vyššie spomínanej genocídy sa čím ďalej tým viac hovorí o vytvorení akéhosi upírskeho štátu na tomto území, mnohými upírmi považovanom za ich Nesvätú zem. Možnože práve to by bol, spolu s uznaním manželstiev s príslušníkmi upírskeho etnika, krok tým najlepším smerom.