O FANTÁZII

ÚVOD   Po mnohých rokoch písania svojho fantazijného románu, som si uvedomil dva fakty. Prvým je, že píšem už akosi dlho. Keď som však začal bádať po tom, koľko to trvalo známym autorom žánrovo porovnateľnej literatúry, dostal som sa k zaujímavým číslam. Napríklad už vtedy skúsený George R. R. Martin písal prvý diel série The Song of Ice and Fire (Pieseň ľadu a ohňa), teda nám všetkým dnes už známu Hru o tróny, takmer päť rokov. Medzi vydaním štvrtého a piateho dielu ich pritom ubehlo ešte o jeden viac. R. Scott Bakker, autor série The Second Apocalypse (Druhá apokalypsa), na svojej prvotine začal pracovať počas svojho vysokoškolského štúdia v 80. rokoch a k písaniu sa vrátil na začiatku nového milénia. Prvá časť napokon vyšla v roku 2004. Patrick Rothfuss písal Meno vetra sedem rokov a Tolkien svojho Pána prsteňov celých dvanásť a ďalšie tri roky trvalo, kým si bol kvalitou svojej práce natoľko istý, že podľahol súreniu nedočkavého vydavateľa. Druhým faktom je, že najvia

Nešťastný muž ukazujúci kostlivca vo svojej skrini (a tiež trochu o zombíkoch a upíroch) Hovorí sa, že každý z nás má v skrini skrytého kostlivca. Mali by sme ich však tolerovať alebo, naopak, naďalej diskriminovať a uvrhnúť ich tým pádom do ešte hlbšej izolácie? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že raz môže ako takýto kostlivec v skrini skončiť ktokoľvek z nás! Ak sa na problematiku pozeráme takto, potom sa tento závažný problém bytostne týka celej populácie, ktorá si existenciu kostlivcov vo vlastných skriniach stále úplne nepriznáva.         Naskytá sa ale otázka Čo s týmito kostlivcami? Tu a tam sa objavujú hlasy, že by sme sa mali chopiť sekier, no nemali by sme sa predsa len premôcť, vytiahnuť ich zo zatuchnutých skríň a ísť s nimi napríklad na zmrzlinu či sadnúť si niekam na pivo alebo na kofolu?        Samozrejme, zo všetkých strán sa ozývajú argumentácie niektorých skupín ľudí (ktorí majú to šťastie, že sú stále živí), obviňujúce kostlivcov z nečinnéh